Schvaľovanie medzinárodnej zmluvy v NR SR trvá minimálne 30 dní
Postup pri schvaľovaní a prerokúvaní medzinárodných zmlúv v NR SR upravuje rokovací poriadok NR SR v § 88 č. 350/1996 Z. z. V ňom je kľúčový bod 1.
§ 88 Rokovanie o medzinárodnej zmluve
(1) Medzinárodná zmluva, pred ktorej ratifikáciou je potrebný súhlas národnej rady, sa prerokuje v druhom a treťom čítaní. O náležitostiach podľa § 74 rozhodne predseda národnej rady.
(4) Ďalšie ustanovenia o druhom a treťom čítaní sa
použijú primerane.
Článok sa odkazuje na lehoty v §74 (2) uvedeného zákona.
§74 (2) Národná rada na základe návrhu predsedu národnej rady určí aj lehotu na prerokovanie návrhu zákona vo výboroch, ktorým bol pridelený. Táto lehota nesmie byť kratšia ako 30 dní odo dňa pridelenia.
To znamená, že schvaľovanie MZ a teda aj jej dodatku musí trvať minimálne 30 dní. To sa však nestalo. Ako sa to pokúsili vyriešiť?
Pokus vlády o prelomenie lehoty 30 dní a jeho dôsledky
Aby mohla vláda prelomiť predpokladané lehoty, tak sa neoprela len o články zákona, ktoré explicitne upravujú schvaľovanie medzinárodnej zmluvy. Vláda pri svojom postupe využila aj články zákona, ktoré spomínajú iba zákon, teda nie medzinárodnú zmluvu. Takýto výklad rokovacieho poriadku je podľa mňa možný, ba dokonca správny. O tom krátka poznámka neskôr.
Ak by sa rokovací poriadok vykladal úzko ("intenzívne"), tak platia ďalšie dôsledky, ktoré v zárodku znemožňujú opatovné schvalovanie medzinárodných zmlúv. (Nie som si celkom istý, ale podľa mňa je toto základ názoru experta Drgonca).
Ale poďme k veci. Vláda sa opiera näjma článok upravujúci zrýchlené legislatívne konanie.
§ 89 Skrátené legislatívne konanie
(1) Za mimoriadnych okolností, keď môže dôjsť k ohrozeniu základných ľudských práv a slobôd alebo bezpečnosti alebo ak hrozia štátu značné hospodárske škody, národná rada sa môže na návrh vlády uzniesť na skrátenom legislatívnom konaní o návrhu zákona.
(2) O skrátenom legislatívnom konaní môže národná rada rozhodnúť aj vtedy, ak si rozhodnutie Rady bezpečnosti Organizácie Spojených národov o akciách na zabezpečenie medzinárodného mieru a bezpečnosti vydané podľa čl. 41 Charty Organizácie Spojených národov vyžaduje neodkladné prijatie zákona.
(3) V skrátenom legislatívnom konaní sa obmedzenia podľa § 25, § 72 ods. 1, § 74 ods. 2, § 81 ods. 2, § 83 ods. 4, § 84 ods. 2 a § 86 nepoužijú.
Takýto výklad rokovacieho poriadku je možný - teda výklad, že slovom "zákon" rozumieme aj ďalšie typy vyjadrení a rozhodnutí NR SR, a teda aj § 89. Lenže ak pripustíme takýto výklad zákona, potom sa dostávajú do hry aj ďalšie paragrafy. Napríklad spoločné ustanovenia ustanovenia k 10. časti zákona, t.j. k paragrafom 67 až 90.
Zo spoločných ustanovení k 10. časti zákona je pre nás veľmi zaujímavý paragraf 96.
§ 96
(3) Ak národná rada návrh zákona neschválila, nový návrh zákona v tej istej veci možno podať najskôr o šesť mesiacov odo dňa neschválenia návrhu zákona. To sa nevzťahuje na návrh zákona, ktorý národná rada vrátila navrhovateľovi zákona na dopracovanie [§ 73 ods. 3 písm. a)].
Teda rokovací poriadok, ak ho budeme vykladať v kontexte ("extenzívne"), explicitne hovorí, že opakované prerokovanie dodatku k medzinárodnej zmluve môže byť opakované až po šiestich mesiacoch. Čím vlastne hovorí, že opakované schvaľovanie Medzinárodných zmlúv je možné. To je podľa mňa správne. Je predsa prirodzené časom prehodnocovať a vracať sa k veciam opakovane.
Osobne sa teda prikláňam k tomuto výkladu, teda podľa môjho názoru, ktorý sa teda líši od názoru experta Drgonca, môže byť medzinárodná zmluva opätovne posudzovaná.
Je silnejší paragraf explicitne zakazujúci opakované hlasovanie do polroka alebo legislatívna núdza?
Dobrá otázka, ale nie je rozhodujúca. Odpoveď môže byť, že legislatívna núdza môže "prebíjať" spoločné ustanovenia, ktoré definujú rámec pre aplikovanie paragrafov v desiatej časti, teda aj legislatívnej núdze. Rovnako môže byť odpoveď aj opačná.
Pre porozumenie skutočnej podstaty problému je kľúčový paragraf § 89 Skrátené legislatívne konanie.
Sú naplnené podmienky pre skrátné legislatívne konanie?
Zopakujme si príslušný paragraf:
§ 89 Skrátené legislatívne konanie
(1) Za mimoriadnych okolností, keď môže dôjsť k ohrozeniu základných ľudských práv a slobôd alebo bezpečnosti alebo ak hrozia štátu značné hospodárske škody, národná rada sa môže na návrh vlády uzniesť na skrátenom legislatívnom konaní o návrhu zákona.
(2) O skrátenom legislatívnom konaní môže národná rada rozhodnúť aj vtedy, ak si rozhodnutie Rady bezpečnosti Organizácie Spojených národov o akciách na zabezpečenie medzinárodného mieru a bezpečnosti vydané podľa čl. 41 Charty Organizácie Spojených národov vyžaduje neodkladné prijatie zákona.
(3) V skrátenom legislatívnom konaní sa obmedzenia podľa § 25, § 72 ods. 1, § 74 ods. 2, § 81 ods. 2, § 83 ods. 4, § 84 ods. 2 a § 86 nepoužijú.
Zamyslime sa spoločne, ktorý dôvod je relevantný. Odsek dva to nie je. Ani vláda to netvrdí. Vláda tvrdí, že platí odsek jedna.
Ide o ohrozenie ľudských práv a slobôd? Asi nie. A odpustím si vtipy, o ľudskom práve nezodpovedných politikov, aby sa na výsledok ich "tureckého" hospodárenia hľadelo ako na prírodné neštastie, ako na niečo, za čo politici nemôžu.
Ide o bezpečnosť štátu? Hrozí nám invázia, ak nebude euroval rozšírený? Pri prvom hlasovaní to tak nebolo. Zmenila sa situácia po našom odmietnutí rozšírenia Eurovalu? NIE.
Ide o hrozbu značných hospodárskych škôd? Toto je kľúčový bod. O tomto vláda skutočne hovorí.
Pre porozumenie či je možné aplikovať ustanovenie legislatívnej núdze je treba posúdiť, aká núdza vznikla a kedy.
1) Situácia ohľadom hrozieb je rovnaká pri prvom a druhom poslaní návrhu vlády do parlamentu.
Tvrdím, že situácia je z hladiska škôd rovnaká ako pri prvom zaslaní do parlamentu. Keď vláda posielala rozšírenie eurovalu do parlamentu prvý krát nepovažovala situáciu za natoľko hrozivú, aby využila skrátené legislatívne konanie. Prečo by malo byť legislatívne konanie aplikované teraz? Je to v tom, že sa minul čas? Preskúmajme aj situáciu, ak by sme došli k opačnému záveru.
2) Situáci ohľadom hrozieb je rovnaká pri druhom zaslaní návrhu do parlamentu ako pri predchádzajúcom hlasovaní o tejto otázke.
Pozrime sa teda na rozdiel medzi situáciou 11.10.2011 pri prvom schvaľovaní a 12.10.2011 kedy bol návrh opätovne poslaný do parlamentu. Aký je rozdiel medzi týmito dvoma dňami? Z hladiska ekonomiky je jediný rozdiel v tom, že parlament neschválil rozšírenie. Zjavne teda parlament nepovažoval rozšírenie eurovalu za riešenie, ktoré odstráni hrozbu ekonomických škoď, alebo tie hroziace škody nie sú podľa parlamentu natoľko veľké, aby bolo riešenie pomocou rozšírenia potrebné. Obe varianty hovoria o isté.
Nech sa na to pozerám z akejkoľvek strany súčasný stav je taký, že staré hrozby (, ktoré vznikli do 11.10.2011) boli posúdené a konanie parlamentu ich vyhodnotilo ako nepodstatné. Inak by hlasovanie dopadlo inak.
Medzi 11.10.2011 a 12.10.2011 sa nič nestalo, čo by nebolo už známe pred tým. Teda nie je opora pre rýchle opätovné zaslanie do parlamentu.
Opakujem: Nevznikli nové hrozby, ktoré by oprávňovali využiť inštitút legislatívnej núdze.
Nie je možné za núdzu považovať stav, že parlament neschválil návrh vlády a táto teda to isté predloží ešte raz. To je absolútne nepriateľné.
Vláda zneužila inštitút legislatívnej núdze, aby dostala do parlamentu dodatok k medzinárodnej zmluve, čím porušila zákon.
Nie je možné porušovať zákon, pretože máme pocit, že naše konanie smeruje k správnemu cieľu. Kto posúdi, či cieľ je dostatočne veľkolepý, aby ospravedlnilporušenie zákona? Kto si môže uzurpovať právo o tom rozhodovať?
Podľa mňa takéto konanie nie je v súade s kostolným poriadkom a ako také by malo byť zastavené a potrestané.
Podľa mňa je nutné dať na ústavný súd podanie, ktoré napadne opatovné schvaľovanie a, ktoré bude navyše žiadať zrušenie predmetného hlasovania a navyše zastaví platnosť rozhodnutia NR SR do rozhodnutia ÚS.
Ako na to hľadia inde?
Podobné veci ako by mal posudzovať náš Ústavný súd posudzoval v minulosti aj Ústavný súd Českej republiky. Jeho rozhodnutie viedlo k tomu, že zneužívanie inštitútu legislatívnej núdze nie je prípustné. Podľa toho čo si pamätám, rozhodnutie hovorí aj o tom, že zákony sa majú pripravovať včas a nie je prípustné, aby sa nechávala situácia vyhniť do posledného okamihu, aby sa potom dala uplatniť legislatívna núdza.
Nemám momentálne k dispozícii linky na tieto rozhodnutia ÚS ČR, ale snáď v diskusii niekto doplní. Tiež budem vďačný za komentáre a podrobnejšie informácie o ďalších podobných rozhodnutiach ÚS ČR. A rovako budem vďačný za komentáre a podrobnejšie informácie aj o rozhodnutiach iných ústavných súdov.
Rozhodnutia iných ústavných súdov nie sú síce pre Slovensko závazné, ale máme spoločné prvky a ani naši ústavný sudcovia, ktorý sú nezávisý od cti a závislý na politikoch si nedovolia prijať rozhodnutie, ktoré ich zosmiešni v ich komunite.
